chifea

V okamihu, keď Gabiku ošľahal cigaretový zápach z Michalových úst, zalomcovala ňou bezmocnosť. Tak veľmi ho milovala, že sa na nič nezmohla, len si zakúsila do spodnej pery a oči sa jej zaleskli od sĺz. Nie, nemohla mu vynadať, hoci by mala. Vedela však, že je to zbytočné. Že všetko je relatívne.

Michal stratil poslednú nádej. Jeho pľúca pohltila rakovina. No on musel… tú cigaretku mu nik nemohol odoprieť, ináč by sa zbláznil.  Nádor prenikol aj do okolitých orgánov a po absolvovaní rádio a chemoterapie sa jeho stav mierne zlepšil, no po čase sa to vrátilo a metastázy sa v jeho tele začali šíriť ako huby po daždi. Už nevládal bojovať. Nezniesol na seba pohľad do zrkadla. Bez vlasov, obočia, značne vychudnutý s priesvitnou bledou kožou na tele.

Gabika bola zúfalá, nemohla sa dívať ako trpí. Nevedela sa zmieriť so skutočnosťou, že mu nevie pomôcť. Keď on zaspal, ona vytiahla krabicu spod postele, v ktorej mali stovky fotiek zo spoločných dovoleniek, výletov, či poznávacích zájazdov. Precestovali takmer celú Európu. Gabika sedí schúlená na gauči vo vyblednutom tričku a v bavlnených teplákoch. Zadíva sa na fotografiu z Paríža, kde sa zasnúbili. Možno to bolo podľa niekoho typické klišé, keď si pred ňu na  Eiffelovke kľakol a požiadal ju o ruku. No ona verila, že budú mať spolu deti a že spolu zostarnú.

Tieto fotky si pozerala potajme, vždy sa pri nich veľmi rozcítila a nechcela pred Michalom ukázať svoju slabosť. Michal potreboval vidieť jej úsmev, potreboval, aby v ňom vznietila zhasnutý plamienok nádeje. On tie fotky nevidel už vyše roka. Nemohol, lebo pri pohľade na nich si uvedomoval tú nepremožiteľnú priepasť medzi minulosťou a prítomnosťou.

Nechcel sa ľutovať. Cítil, že sa blíži koniec. Vyčítal si, že mohol vo svojom živote spraviť ešte veľa dobrých vecí a že tak veľa času premárnil hlúposťami. Keď si rekapituloval svoj doterajší život, mrzelo ho, že žil egoisticky. V tých bolestiach pocítil veľkú túžbu pomáhať bezdomovcom, navštevovať deti v detských domovoch, alebo len pomôcť staršej susedke s ťažkým nákupom. Túžil zaplniť duševné prázdno, ktoré pocítil. Uvedomil si, že keď bol zdravý, zabudol nezištne pomáhať druhým a žil len svoj vlastný život v uzavretej ulite.

Hlavou mu víri tisíc myšlienok, má obrovskú chuť zmeniť svoj život, no už nemá dostatok fyzických síl. Cíti sa previnilo, že  jeho život bol len povrchný, materiálny a sebecký. Pocit zúfalstva mu už nik nepomôže odstrániť. Zúfalstvo z toho, že odchádza z tohto sveta s dierou v duši. Že mnohým ľuďom ublížil, že mnohokrát zlyhal a chodil po temných chodníčkoch a že nespravil nič užitočné pre ostatných, aj keď mohol.

S trpkým výrazom tváre naposledy vydýchol…

Myslíte si, že budete z tohto sveta odchádzať s iným výrazom na tvári ako Michal?